Rotmajster Michal Ščepko (35) je príslušník Ozbrojených síl Slovenskej republiky (OS SR). Pochádza zo Šale. Profesionálnym vojakom je od roku 2003. V rokoch 2008/09 ako jeden z mála Neameričanov a zatiaľ jediný Slovák úspešne absolvoval tvrdý sedemmesačný výcvik Navy SEALs, špeciálnych jednotiek námorníctva Spojených štátov. V roku 2012 sa zúčastnil na misii v Afganistane. Slúži v ženijnom prápore v Seredi ako veliaci poddôstojník čaty.

Potápačom ste boli ešte prv, než ste sa stali vojakom. Ako ste sa k tomu dostali?

Odmalička som chodieval plávať. Človek, ktorý ma učil plávať, povedal mojej mame, že na to mám talent. Mama ma teda prihlásila do plaveckého krúžku. Ten spadal pod potápačský klub. Popri plávaní som zrazu zbadal, že niečo sa robí aj pod hladinou. Starší chalani sa potápali a učarovalo to aj mne. Hoci som plával aj závodne, časom som presedlal výlučne na potápanie.

Laik ľahko pochopí, čo je zaujímavé na potápaní v morských hlbinách. Je však potápanie zaujímavé aj z pohľadu riek a jazier vnútrozemskej krajiny?

Je to dokonca extrémne zaujímavé. Keby som si mal vybrať, či sa chcem radšej potápať v mori alebo vo Váhu, vyberiem si Váh. Sladké vody, hlavne tečúce vody, majú obrovské čaro. Dno je takmer s každým metrom iné. Narazíte tam na hady, ryby, raky. Dajú sa tam nájsť rôzne huby a rastlinstvo. Vždy vás tam niečo prekvapí. Vyrastal som na dokumentárnych filmoch, ktoré sa točili hlavne o Dunaji, Váhu a ďalších domácich sladkých vodách. To boli vody, v ktorých sme sa ako deti zvykli kúpať, a mňa vždy zaujímalo, čo sa nachádza pod hladinou.

Aká bola vaša cesta od potápača k vojakovi?

Chcel som rásť ako potápač, zdokonaľovať sa. V roku 2002 som absolvoval základnú vojenskú službu. Už predtým som bol držiteľom kvalifikácie Divemaster. Veľa som sa potápal, dokonca som mal za sebou určité práce pod vodou. Sám od seba by som si po základnej vojenskej službe armádu nevybral. No oslovil ma jeden major z náborového strediska, že v Seredi je potápačská jednotka a ja by som tam mohol na základe mojich skúseností zapadnúť. Tak som sa sem ešte ako záklaďák išiel pozrieť. Prešla okolo mňa tatra s veľkým člnom. Chytilo ma to za srdce a odvtedy som tu, v Seredi (úsmev).

Jednotky Navy SEALs majú jeden z najnáročnejších výcvikov na svete a vysoké nároky na pripustenie do kurzu. Ako sa naň dostane vojenský potápač zo Slovenska?

Slovensko má ako člen NATO určité medzinárodné záväzky a tiež systém, vďaka ktorému vojaci môžu chodiť na zahraničné výcviky. V Spojených štátoch som ešte pred výcvikom SEALs bol na päťmesačnej odbornej ženijnej škole americkej armády v štáte Missouri.

Podľa plánu som mal absolvovať preskúšanie z fyzickej zdatnosti a anglického jazyka, ktoré by mi otvorili vstupnú bránu do výcviku BUD/S (Basic Underwater Demolition/SEAL). Toto preskúšanie som absolvoval a úspešne zvládol ešte počas štúdií na ženijnej škole.

Skôr než prejdeme k samotnému výcviku: Ako na vás zapôsobila americká spoločnosť? Bol príchod do USA kultúrnym šokom?

Určite áno. Američania sú iní ako my. Nie nutne horší alebo lepší, no sú odlišní.

Viete aj pomenovať nejakú oblasť, v ktorej vás rozdiely zaskočili?

Sám som tým bol prekvapený, ale Američania majú jednu úžasnú vlastnosť a tou je slušnosť: Iste, životná úroveň je tam vyššia. Lenže to zahŕňa aj, ako sa ľudia správajú voči sebe. Všeobecná ľudská slušnosť, s ktorou sa stretnete aj na ulici, je tam vyššia, než s čím sa stretnete tu.

Platí to aj o vojakoch? Lebo bežnému človeku sa v mysli vybaví americký film z armádneho prostredia, v ktorom inštruktor výcviku ziape z plného hrdla na vojakov.

Armáda je opak civilu. Pri výcviku sú nastavené určité podmienky, za ktorých ho môžete ukončiť. S tým, že inštruktor na vás kričí, že je na vás vyvíjaný obrovský tlak, musíte súhlasiť, keď do výcviku idete. Američania, ktorí do výcviku idú, sú na to pripravovaní. My ako zahraniční účastníci sme, samozrejme, pripravení neboli, lebo také výcvikové prostriedky ako oni nemáme.

Foto: Rotmajster Michal Ščepko: „Aj ja som mal počas výcviku chvíle, keď som si kládol otázku, či tá drina vôbec stojí za to." | autor: Pavol Rábara

Na hranici telesných i duševných síl

O čo ide pri výcviku SEALs?

Aby vymodelovali človeka na svoj obraz.

A čo je ten obraz?

Mal by to byť vojak, ktorý dokáže dobre spracovať a vykonať vojenský rozkaz. K tomu potrebuje určité analytické myslenie a musí mať aj určité schopnosti bojovníka.

Správajú sa Američania k zahraničným vojakom na kurze SEALs inak ako k domácim?

Nikto z inštruktorov nerieši, z ktorej krajiny ste prišli. Na všetkých platí rovnaký meter. Nosil som rovnaké maskáče ako všetci ostatní. Dokonca aj v rámci amerických ozbrojených síl je to jediný kurz, kde cvičia všetky hodnosti spolu. Teda mužstvo, poddôstojníci aj dôstojníci. Mali akurát pravidlo, že do jedného výcviku SEALs môžu byť zaradení maximálne traja zahraniční vojaci.

Koľko účastníkov bolo na výcviku, na ktorom ste sa zúčastnili?

Začínalo nás 250. Úspešne ho dokončilo 27 ľudí vrátane mňa.

Čím ste presne trávili čas tých sedem mesiacov?

Výcvik SEALs má tri hlavné fázy, ktorým ešte predchádza základné školenie. Na ňom vám vysvetlia, čo vás čaká. Samotný výcvik sa začína prvou fázou, ktorá je asi najtvrdšia, trvá osem týždňov a symbolizuje ju zelená prilba. Jej súčasťou je povestný „hell week", teda týždeň pekla. Päť krutých dní, keď spíte dohromady päť hodín. Práve v tejto prvej fáze výcviku odpadla veľká časť ľudí.

Prečo?

Lebo v tej prvej fáze je na ľudí vyvíjaný najväčší fyzický a psychický tlak. Inštruktori sa vás snažia dostať na absolútne dno vašich síl. A keď na tom dne ste, začínajú s vami pracovať. To znamená, že vtedy vám začnú dávať úlohy. Ide o to, či človek v úplnej vyčerpanosti a nepohodlí dokáže vykonávať určenú činnosť, vnímať detaily úlohy a podobne.

Je pravda, že tréning SEALs je viac o psychickej odolnosti ako o fyzickej kondičke?

Určite áno. Fyzická kondícia sa dá vo väčšine prípadov nabrať správnym tréningovým systémom, cvičením a podobne. Na druhej strane, čo máte v hlave, sa veľmi ťažko ovplyvňuje. Iste, dá sa aj to. No celý výcvik je v istom zmysle sériou testov, či máte, čo oni potrebujú. Hľadajú ľudí, ktorí dokážu zvládať ťažký psychický stres, keď sú na tom fyzicky naozaj zle.

Prevažuje tréning vo vode či na suchu?

Názov „SEALs", znamená „Sea, Air and Land". Zasahujú teda na mori, zo vzduchu i na pevnine. Od toho sa odvíja aj výcvik. Veľa sa trénuje na člnoch, vo vode a, samozrejme, aj na suchu. Počas celého výcviku sa tiež inštruktori snažia vytvoriť tímového ducha. Pracuje sa v družstvách a v nich sa niekto vyprofiluje ako ich veliteľ. Inštruktori majú za úlohu si veliteľov vytypovať a zverujú im úlohy. Kladú na nich ešte vyššie nároky ako na ostatných. Počas výcviku sa veliteľ buď osvedčí, alebo vyskočí niekto s lepšími veliacimi schopnosťami.

O výcviku SEALs je známe, že počas jeho trvania môžu ľudia vstať, zazvoniť na zvon a ísť domov. Dostali ste sa aj vy do štádia, keď ste si kládli otázku, či na ten zvon nezazvoniť?

Aj ja som mal počas výcviku chvíle, keď som si kládol otázku, či tá drina vôbec stojí za to. Ako som už uviedol, celé to bolo vo veľkej miere o psychike. Tiež som si občas hovoril: Idem zazvoniť, nejdem? Vždy som si však povedal, že ešte trochu vydržím.

Čo vás v tých chvíľach motivovalo pokračovať?

Mám odjakživa rád výzvy. Pre mňa bolo veľkou osobnou výzvou „dať to". Navyše, som veľký vlastenec. Išiel som tam s tým, že výcvik úspešne ukončím a potom som urobil všetko, aby sa to podarilo.

Ste doposiaľ jediný Slovák, ktorý zdolal výcvik SEALs?

Áno. Keď som končil v Spojených štátoch, povedali nám, že výcvik dovtedy úspešne ukončilo len päť Európanov.

Rozprávali ste sa aj s Američanmi, ktorí výcvik vzdali?

Rozprával.

Ako to niesli?

To vyrovnávanie sa je individuálne. Niektorí si povedia: Fajn, nemal som na to, akceptujem to, idem ďalej. Iní to nesú ťažko. Zvlášť ak výcvik neukončia napríklad pre vážny úraz alebo pre vytknutý členok alebo sa už dostali niekam k záveru tretej fázy. V každom prípade, na výcvik SEALs idú väčšinou ľudia, ktorí už predtým slúžili v námorníctve. Keď neprejdú výcvikom, zaradia ich k bežným jednotkám. Čo môže znamenať aj do práčovne na lodi.

Je pravda, že po „týždni pekla" majú vojaci pár dní na oddych?

V podstate počas celého výcviku SEALs máte zakázané kráčať. Pohybovať sa môžete jedine behom. Keď idete na raňajky, tak bežíte. V tvare, spolu s jednotkou. Keď idete z raňajok, bežíte. Po týždni pekla sú ľudia fyzicky zničení. Vtedy zostáva už len 30-40 percent z počtu účastníkov, ktorí výcvik začali. Takže po týždni pekla vám dovolia asi týždeň presúvať sa krokom. To je ten oddych.

Čo nasleduje potom?

Po týždni pekla sa už viac kladie dôraz na odbornejšie úlohy a vojenské zručnosti. Napríklad robenie prieskumov pláží a pobrežných úsekov. To všetko je ešte v rámci prvej fázy. V druhej fáze, ktorú symbolizuje modrá prilba, sa učíte vykonávať operácie na vode a pod vodou. Tretia fáza, ktorú symbolizuje červená prilba, zahŕňa operácie na zemi a z vrtuľníka.

Boli druhá a tretia fáza oproti jednotke jednoduchšie?

Mysleli sme si, že to bude ľahšie. No každá fáza mala špecifiká, ktoré sú extrémne náročné. V behu, plávaní a na prekážkovej dráhe musíte v každej fáze splniť určité limity. Napríklad štyri námorné míle (asi 7,4 kilometra) sme museli odbehnúť v prvej fáze za 32 minút, v druhej fáze za 31 minút a v tretej fáze za 30 minút. Behali sme po piesku pláže v kalifornskom Coronado pri San Diegu. V prvej fáze sme mali na sebe maskáče, tričko a kanady. V druhej a tretej fáze už len kraťasy a kanady. Potom tam bol test plávania v oceáne na 2 míle (3,7 kilometra) do 80 minút s postupným zvyšovaním limitu do 76 minút. A tiež test úspešného prekonania prekážkovej dráhy SEAL, kde sa časový limit jej prekonávania znižoval každou fázou výcviku.

S výcvikom SEALs sa spájajú aj náročné testy v bazéne. Skúste opísať niečo z toho, čím ste prešli.

Napríklad šliapanie vody. Dajú vám opasok, štyri kocky olova, dve fľaše na chrbát a plutvy. Vašou úlohou je udržať sa päť minút s výstrojom na hladine s tým, že šliapete. Ruky ste nesmeli ponoriť. To bolo kruté. Aj keď sa to dialo v bazéne. Keď ste to dorobili, ešte ste museli odplávať s tým výstrojom päťdesiat metrov. Iným testom bol drownproofing, kde ste mali zviazané ruky a nohy. Hodili vás do päť metrov hlbokého bazéna a museli ste tam robiť určité cvičenia. Ako odrážať sa od dna, robiť kotúle, plávať 50 m a podobne. A to sa stále bavíme len o fyzických a psychologických cvičeniach. Okrem toho sme sa museli učiť aj veľa vojenskej teórie. V záverečnej fáze dostávate úlohy, v ktorých musíte aplikovať všetko, čo ste sa naučili. Je to kombinácia fyzickej zdatnosti s teoretickými znalosťami a praktickými vojenskými zručnosťami.

Ako ste vychádzali so svojimi druhmi?

Na takom výcviku ako SEALs je prijatie zahraničného vojaka do svorky vždy veľmi ťažké. Mnohí tí chalani boli veľmi mladí a niektorí si neuvedomovali dôležitosť tímového ducha. Neuvedomovali si dôležitosť spolupráce medzi vojakmi v tej jednotke. Je jedno, akej je človek farby pleti, akej je národnosti, sme jeden tím a musíme spolupracovať.

Prečo je tímový duch v armáde dôležitý?

Lebo jednotka potrebuje mať spoločný cieľ, spoločné priority a hlavne – jeden na druhého sa v boji musíte vedieť spoľahnúť. Nesmiete sa povyšovať nad druhov, od ktorých môže závisieť váš život alebo niekoho z nich, naopak, ponižovať. Heslom SEALs je: „Buď pokorný." Aj ten orol v znaku SEALs má sklonenú hlavu. Je to znak pokory.

V SEALs pôsobí dosť vojenských kaplánov. Dáva viera podľa vás niečo vojakovi?

Stopercentne. Veľa ľudí sa v náročných situáciách dokáže psychicky vzpružiť tým, že sa obrátia na Boha. V tomto zmysle viera naozaj vojakovi pomáha.

Úspešní absolventi dostávajú „trident", teda odznak s trojzubcom, pištoľou, kotvou a orlom. Aká bola záverečná ceremónia, keď ste všetku tú námahu konečne mali za sebou?

Prekvapujúco komorná. Je to malá lokálna udalosť a nemôžu sa na ňu pozvať rodinní príslušníci.

Foto: Potápači SEALs pri cvičení. Výcvik špeciálnych jednotiek amerického námorníctva je zaujímavý aj pre vnútrozemské štáty ako Slovensko, s množstvom vodných plôch. | Ilustračná foto: Wikimedia/Ministerstvo obrany USA

Návrat na Slovensko

Do akej miery po návrate do Serede využívate zručnosti, ktoré ste nadobudli v Amerike?

Som aj skúšobný komisár ženijných špecializácií pre odbornosť potápač. Pre Ozbrojené sily SR robím inštruktora potápačov. Veľa vecí z toho, čo som sa naučil v USA, využívam aj tu. Veľa vecí vrátane taktických záležitostí som tiež zaradil do výcviku.

Dáva výcvik získaný vo vodách Tichého oceánu zmysel aj v reáliách vnútrozemskej krajiny, akou je Slovensko?

Položili ste krásnu otázku civila. Hlavné operačné územie jednotiek, ktoré operujú vo vode, sú rieky a prístavy. Je jedno, či sladkovodné alebo slanovodné. Vždy ide o miesta, ktoré hraničia s pevninou. Na Slovensku máme veľmi veľa vodných plôch, ktoré majú strategický význam. Vezmite si napríklad vodné dielo Gabčíkovo. Práve potápačsko-prieskumné jednotky dokážu byť veľmi dobre použiteľné pre prácu v takýchto prostrediach. Takisto jednotky SEALs, keď operujú, tak ich reálne miesta nasadenia sú v takýchto prostrediach – pri pevnine. Ostatne, proti komu by bojovali v oceáne? Proti veľrybám?

Robíte aj záchranárske práce, napríklad pri povodniach?

Áno, je to jedna z našich úloh.

Čo vtedy robíte?

Keď je napríklad nejaký most ohrozený a tlačí naň strom alebo ľad, tak pracujeme na odstránení takýchto následkov, ktoré vedia potenciálne dosť znepríjemniť život civilnému obyvateľstvu.

Aký je pomer pri príprave na vojenské úlohy a na civilno-záchranné?

Ťažko povedať, lebo veľa úloh vojenského charakteru môže byť užitočných aj pre prácu s civilným obyvateľstvom.

V Afganistane

Boli ste aj v Afganistane. Čo ste tam robili?

Bol som veliteľom odmínovacieho družstva.

Nie je to ďaleko od vašej špecializácie?

To sa iba zdá, ja som pôvodne prieskumník. Do našej špecializácie spadá aj odmínovanie a zamínovanie.

Kde presne ste tam slúžili?

Na základni v Kandaháre.

Neboli ste celý čas zatvorený na letisku?

Naopak, moja jednotka chodila často von. Zapájala sa do konvojov.

V Iraku aj v Afganistane boli veľkým problémom pre konvoje nástražné výbušné systémy. Prišli ste s tým do styku?

Žeby to pod nami vybuchlo, to nie.

Rátali ste s tým, že to vybuchnúť môže?

Iste, to je vždy najväčšia hrozba.

Ako ste sa s tým vyrovnávali?

Mal som so sebou špičkovú jednotku. Na všetko, čo sme išli robiť, sme mali dôkladnú prípravu.

Stalo sa vám, že sa k vám priblížilo nejaké miestne vozidlo a neboli ste si istý, či to nie je samovražedný atentátnik s autom plným výbušniny?

To je bežná vec.

Ako to riešite? Varovným výstrelom?

Nie, tak sa to voľakedy riešilo v Iraku. Bežne sa stáva, že sa nejaké civilné auto priblíži k vám alebo dokonca vojde do kolóny. Ak ide podľa pravidiel cestnej premávky a nijako vás neohrozuje, nemôžete voči nemu zakročiť. To sú „rules of engagement", pravidlá nasadenia, ktoré sú pre každého vojaka v danej krajine rovnaké. Je presne stanovené, čo má urobiť, ak by došlo k napadnutiu konvoja alebo k niečomu podobnému.

Niektorí americkí veteráni z krajín ako Afganistan či Irak vo svojich pamätiach hovoria o určitej byrokratizácii vojny. Museli napríklad viesť podrobné záznamy, na koho strieľali, a potom to po nich preverovali vojenskí právnici. Zažili ste to aj vy?

Je to normálny postup. Misia nie je o tom, že si tam človek príde zastrieľať na ľudí. Keď však dôjde k nejakej prestrelke alebo kontaktu, musí sa z toho urobiť nejaký výstup. Teda niečo, z čoho sa ďalšie jednotky môžu poučiť. Vo vojenskom systéme je to tak, že sa musí prešetriť, či bolo dodržané všetko, ako malo. Vojak si nemôže dovoliť napadnúť civilné obyvateľstvo len preto, že sa mu niečo nezdá.

Zažili ste na základni mínometný útok?

Áno.

Čo v takých chvíľach musíte robiť?

Na to je tiež stanovený postup. Treba vyhľadať kryt a zostať v ňom, až kým siréna neoznámi „all clear".

Má prítomnosť NATO v Afganistane zmysel? Napokon, Aliancia tam je už skoro sedemnásť rokov.

V každom prípade, NATO vrátane slovenských vojakov spravilo v Afganistane kus roboty. Mnohé cesty, vybudovaná infraštruktúra, odmínované plochy... To všetko je výsledkom našej vojenskej prítomnosti. Je neskutočné, čo sa podarilo našim slovenským ženistom a akú prácu dokázali urobiť slovenské špeciálne sily, napríklad pri školení afganských jednotiek.

Keď však NATO odtiaľ vycúva, nestane sa krajina znova obeťou Talibanu?

To už bude v rukách obyvateľov Afganistanu, ako si krajinu udržia.

Prispievajú zahraničné misie k pripravenosti Ozbrojených síl SR?

Jednoznačne. Veľmi pomáhajú k tomu, aby si človek uvedomil, čo to so sebou prináša byť v medzinárodnom bojovom prostredí a vôbec byť vojakom.

Nevracajú sa domov psychické trosky, ktoré trpia posttraumatickou stresovou poruchou – ako často riešia Američania so svojimi veteránmi?

Myslím, že v prípade našich vojakov to je rádovo menší problém.

Foto: Špeciálne jednotky Navy SEALs pri nácviku zlaňovania z vrtuľníka počas cvičenia vo Virgínii. „SEALs" znamená „sea", „air" a „land". Ich príslušníci zasahujú z mora, zo vzduchu aj na zemi. | Ilustračné foto: Wikimedia/Ministerstvo obrany USA

O rozhodovaní pod paľbou

Vo vojne sa často stáva, že sa dostanete do neprehľadnej situácie, kde je dôležité, aby vojak nestratil duchaprítomnosť. Ako sa to zabezpečí?

Zabezpečuje to dril bojových zručností. Človek musí mať takzvanú svalovú pamäť, musí mať nadrilované, ako má v boji fungovať.

Inými slovami, keď niekto začne na vás páliť, spustí sa vo vás akýsi „softvér", keď viete ako máte reagovať?

Presne k tomu smeruje výcvik.

Dokáže výcvik pripraviť na ostrú akciu?

Áno, do určitej miery, lebo každá situácia je špecifická. Ale ak máte naučený spôsob prijímania a vykonávania rozkazov, dokážete mnohým nežiaducim veciam zamedziť. Preto musí mať človek nadrilované mnohé veci.

Už ste prišli o človeka pod svojím velením?

Chvalabohu nie. No k nebezpečným situáciám dochádza. A nielen na misii, ale aj v rámci výcviku.

Môžete opísať nejakú situáciu zo svojej kariéry, keď ste sa ocitli v nebezpečenstve a museli ste sa rýchlo rozhodovať?

Bolo to pred dvomi rokmi. Mali sme potápačský výcvik. Fungoval som ako istiaci potápač. Jeden z chalanov dostal silnú dusíkovú narkózu. Ani nevedel, kde je. Ležal akurát na dne a dýchal. Inak bol mimo. Pri výstupe sa zamotal do lana, ktoré sa nedalo odrezať, lebo bolo oceľové. To bola situácia, ktorá si vyžadovala okamžité rozhodnutie, lebo sme sa zamotali všetci a vtedy prišiel moment rozhodnutia.

Ako ste to riešili?

Viem, že šnúra by sa nemala prerezávať, ale musel som v prvom rade zabezpečiť, ako dostať chlapov von. Navyše sme mali dekompresný čas, čiže sme sa nemohli len tak vynoriť. Rozrezal som teda lano, ktoré spájalo nás navzájom. Štvoricu som musel rozdeliť pod veľkým stresom, lebo je tam chlad a tma. Bolo to v hĺbke 22 metrov a vychádzali sme z 36 metrov. Musel som dvoch chlapov rozdeliť a dať im pokyny, potom ratovať tretieho a štvrtého vyniesť z 22 metrov do hĺbky 11 metrov, kde sa ako-tak prebral a potom sa dostal bezpečne na hladinu.

Robili ste odborného poradcu pri preklade knihy dvoch bývalých príslušníkov Navy SEALs s názvom Extrémne vlastníctvo, ktorá sa snaží pretaviť myšlienky vojenského velenia do manažmentu civilných organizácií. Sú tieto myšlienky prenosné do civilného života?

Určite. Reťaz velenia v armáde presne určuje, kto je za čo zodpovedný. V civilnom svete to veľakrát takto nefunguje. Preto je dobré, keď sa ľudia naučia, že majú isté pole zodpovednosti, že majú na starosti istú sféru, ako keby išlo o ich vlastníctvo, za ktoré nesú zodpovednosť. A tým tiež berú na seba následky za svoje rozhodnutia. O tom je aj tá kniha.

Opomínaná obrana

Keď sa už rozprávame o „knihách", pred niekoľkými rokmi bola zverejnená Biela kniha o obrane, z ktorej vyplynuli obrovské nedostatky vo výbave a výstroji vojakov, najmä z dôvodu zastaranosti a dlhodobého podfinancovania Ozbrojených síl. Je situácia stále taká vážna?

Môj osobný názor je, že do armády by mali putovať naozaj väčšie prostriedky, pretože ich proste potrebuje. Ak by náhle došlo k veľkej prírodnej katastrofe alebo nedajbože k vojenskému konfliktu a armáda by nedokázala plniť úlohy na ňu kladené, veľmi rýchlo by sme pochopili, ako sa nám roky jej zanedbávania vypomstili. Akurát by mohlo byť už neskoro. Navyše, málokto si uvedomuje, že je to jedna z inštitúcií, ktorá dokáže vytvárať dobré meno krajine. Ak armádu zanedbáme, nemôžeme čakať, že budeme mať také privilégiá alebo výhody ako iné štáty.

Aké privilégiá máte namysli?

Ak je armáda schopná dobre plniť medzinárodné vojensko-bezpečnostné záväzky svojho štátu, v politickej rovine to tej krajine prináša určité benefity. Nechcem ísť do detailov, ale na politickej úrovni sa to jednoducho ráta.

Čiže keď americký prezident Trump hovorí, že spojenci v NATO by mali dávať aspoň dve percentá HDP na obranu, tak s tým v duchu celkom súhlasíte.

Áno.

Veľa mladých ľudí obdivuje vojenský život, no zapájajú sa do polovojenských organizácií, často s pochybným ideologickým zázemím. Ako môžu Ozbrojené sily SR týchto ľudí podchytiť?

Mali by zatraktívniť vojenskú službu. Treba si položiť otázku, prečo človek radšej vstúpi do polovojenskej jednotky ako do riadnej vojenskej. On si aj kúpi náboje, oblečie si hoci aj naše maskáče, zaplatí dvesto eur, ale tá polovojenská jednotka mu povie, že sa bude cítiť ako vojak. Mnohí z tých, ktorí nastúpia do Ozbrojených síl, sú šokovaní, lebo sa tak, naopak, necítia a odchádzajú nám do civilu. Preto musíme zatraktívniť vojenské povolanie. Nech sa človek, ktorý sem príde, môže cítiť ako vojak, nie ako štatista.

Čechov viac počuť

Nedávno ste boli na cvičení s českými vojenskými potápačmi. Skúste ich porovnať s našimi.

Každý z nás má svoje špecifiká. Aj oni majú veľa nových ľudí, majú dobrých potápačov, lídrov, úroveň vycvičenosti je na dobrom stupni. Na margo našich, čo sa týka potápačsko-prieskumných odborností Ozbrojených síl SR, tak máme nastavený veľmi vysoký štandard. Pravdepodobne som k jeho nastaveniu aj ja trochu prispel. Ľudia musia byť na tom dobre fyzicky aj psychicky. Vyžadujem od nich, aby sa vzdelávali, a to aj jazykovo, keďže chodíme na medzinárodné cvičenia. V každom prípade, vojenskí potápači patria u nás medzi jedny z najlepších jednotiek v silových rezortoch.

Keď sa v Českej republike diskutuje o vojenských témach, tak príslušníci armády sú oveľa otvorenejší vo vystupovaní. Nahlas hovoria aj provokujúce veci. Verejná diskusia o obrane je vďaka tomu živšia a bohatšia o uhol pohľadu vojakov. U nás sa zdá, že vojaci viac vážia slová, na verejnosti ich menej počuť, subordinácia sa zdá byť silnejšia. Čím to podľa vás je?

Možno sme tak vychovávaní. Čo sa deje na našom piesočku, tam aj zostáva. Možno to nie je vždy šťastné, lebo situácia v Ozbrojených silách SR z hľadiska zabezpečenia základného vybavenia naozaj nie je najlepšia.

V súvislosti s americkou námornou pechotou sa hovorí, že aj keď majú jej príslušníci nejakú časť výzbroje alebo výstroja podradnú, nerepcú, ale, naopak, funguje medzi nimi niečo ako hrdosť, že dokážu víťaziť aj napriek nedostatkom. Existuje podobné povedomie aj u nás?

Myslím, že áno. Slovenskí vojaci dokážu ozaj z mála vydolovať veľa. Až sa tomu čudujem. Pracoval som s vojakmi možno až dvadsiatky národností, a preto si môžem dovoliť povedať, že máme na Slovensku neuveriteľne kvalitný ľudský potenciál. Len často nemáme tým ľuďom čo dať.

Je vo vašom útvare stále vo výzbroji Samopal vzor 58, ktorý armáda používa už 60 rokov a na vojenčine ho zažili generácie našich otcov, ba pomaly dedov?

Áno a tú zbraň mám stále veľmi rád kvôli jej jednoduchosti i spoľahlivosti. Iste, má svoje nevýhody, napríklad váhu. Ale táto útočná puška je naozaj spoľahlivá a vzhľadom na to, kedy bola vyrobená, je vskutku nadčasová.

Foto: Rotmajster Michal Ščepko. Zelená, modrá a červená prilba na stene nad znakom SEALs symbolizujú tri fázy výcviku. | autor: Pavol Rábara 

O budúcnosti

Vy ste rotmajster, čo je poddôstojnícka hodnosť. Neláka vás dôstojnícka kariéra?

Nie, neláka. Som hrdý na to, že som poddôstojník.

Prečo?

Poddôstojníci vznikli zväčša z mužstva, prešli si celým systémom, od radového bojovníka až po veliteľskú funkciu, čiže dobre poznajú pozíciu aj toho posledného vojaka, ktorý pod nimi slúži.

Keď sa rozprávame s expertmi na obranu, tak tvrdia, že slovenskí vojaci sú takticky dobrí a taktika stojí na poddôstojníkoch. Súhlasíte?

Určite áno. Poddôstojníkom sa hovorí „chrbtica armády", lebo oni manažujú činnosť základných vojenských elementov, ako sú vojaci, mužstvo.

Čo ešte v Ozbrojených silách SR chcete dosiahnuť?

Chcem čo najviac času svojej služby venovať odovzdávaniu skúseností vojakom. Mojím cieľom nie je hodnosť, ale pracovať s vojakmi a pripravovať ich na to, aby boli stále lepší a lepší.

Vaša vojenská služba sa raz skončí. Už ste rozmýšľali, čo budete robiť v civile?

V každom prípade asi niečo so športom. A rád by som pokračoval v potápaní. Aspoň rekreačne.

 

Zdroj: www.postoj.sk